blaaa

b bbbbbbbbb

Bombový Izrael

S kamarátkou sme už dlhšie chceli ísť niekam do „exotiky“. Lákalo nás Thajsko, ale nakoľko ona práve nastúpila do nového zamestnania a ja som mohla cestovať iba v lete, táto predstava nebola veľmi reálna. Zrazu na mojom obľúbenom portály www.cestujlevne.com vyhodilo akciu na lacné letenky do Izraela z Prahy za cca 50 eur, ktorý nám znel dostatočne exoticky :) Rozhodli sme sa ihneď konať, no pokým kamoška zistila, či si bude môcť zobrať 5 dní voľna letenkky zdraželi na 170 eur. Keďže sme boli už riadne namotané, rozhodli sme sa ísť aj napriek tomu. Nadišiel deň D a o tom, ako sme skoro zmeškali lietadlo napíšem snáď inokedy. Po vcelku dlhej ceste, sme konečne prileteli do Izraela, konkrétne do hlavného mesta Tel Aviv, ktoré ma teda na prvý pohľad vôbec neočarilo. Prvotný plán bol dostať sa do letoviska Eilat a odtiaľ do Jordánska navštíviť historické mesto Petra. Z letiska sme sa pohodlne presunuli vlakom na hlavnú autobusovú stanicu a odtiaľ sme sa pekne terigali busom približne 6 hodín. Lístok nás vyšiel okolo 20 eur a bolo potrebné zarezervovať ho vopred. Eilat mi na prvý pohľad pripomenul modernejší Egypt alebo Tunisko, lebo všade boli iba hotelové komplexy a rodinky s deťmi. Že to tam bude vcelku nuda nám potvrdili aj naše spolunoclažníčky z hostela, kde sme boli ubytované. Volal sa Corine a za spoločnú izbu sme zaplatili približne 20 eur na osobu. Keďže sme cestovali 24 hodín, dali sme si iba rýchle nočné kúpanie a rýchlo spať s cieľom jasným – Petra. Do Petry môžete ísť rôznymi zájazdami za ktoré vysolíte nemalé peniaze a strávite v nej tak 2-3 hodiny čistého času, dá sa to však aj na vlastnú päsť a presne pre tento spôsob sme sa rozhodli aj my. Najprv sme sa nechali odviesť taxíkom k Jordánskym hraniciam. Taxikár si od Vás môže za týchto približne 5 minút jazdy vypýtať aj 50 šekelov (cca 12 eur), dá sa to však vyjednať aj na 25-30 šekelov.) Bolo veľmi zvláštne, ale aj zaujímavé odkráčať si hranice a všetko vybaviť peši. Víza nás vyšli na 105 šekelov (24 eur). Na Jordánskej strane na nás už čakala taxíková mafia s ktorou sme sa zviezli do Petry za „skvelých“ 100 dolárov. Ak budete mať viac času, radšej sa zvezte za 20 dolárov do blízkeho mesta Aquaba a tam si zoberte lacnejší taxík (30 šekelov) či bus (5 šekelov). (Btw myslím, že nás pekne okašlľali, ale čo už, osobne neľutujem ani jeden cent). V Petre sme sa ubytovali v hosteli Saaba za 10 eur v zmiešanej izbe, dokonca aj s raňajkami! Hostel viedla angličanka vydatá za jordánca a pre nenáročných cestovateľov bol úplne skvelý. Hneď ako sme prišli, nechali sme si za dve eurá spraviť vynikajúci sandwich a hor sa do Petry. Aj keď sme mali dlhé sukne, oči okoloidúcich sme pútali nadmieru. Nevšímali sme si to a po asi desiatich minútach sme dorazili k bránam tohto neskutočného mesta. Ak v Jordánsku nestrávite noc (musíte mať potvrdeie z hostela/hotela) za vstup zaplatíte približne 112 eur, ak noc v Jordánsku strávite zaplatíte len okolo 60 eur. Zvláštne, že? Prekročili sme brány a boli sme tam, len my, pár turistov a beduíni, obyvatelia Petry, pred ktorými nás varovali a hlavne nám prízvukovali neostať v Petre po zotmení. Vydali sme sa naprieč Petrou a ústa sme mali otvorené dokorán. Ak by ste nevedeli v roku 1985 bolo mesto Petra zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a jej scenériu využilo veľa filmov, okrem iných Indiana Jones a posledná krížová výprava či Múmia sa vracia. Dňa 7. 7. 2007 bola Petra vyhlásená za nový div sveta. Beduíny nás stále zastavovali, núkali nám „donkey ride“ či iné „potrebnosti“, čo nám nebolo veľmi príjemné a ako dve dievčatá bez mužského doprovodu sme mali sem tam problém sa ich striasť. Prezeranie Petry nám zabralo aj 4 hodiny a chceli sme sa vrátiť, aby sme to stihli do západu slnka, ale lákalo nás ísť stále ďalej a ďalej a objavovať krásy Petry. Zrazu sa k nám pridala partia mladých beduínov, ktorí sa nechceli odpojiť. Priznávam, že sme sa aj dosť báli, predsa len dve mladé dievčatá v arabskom svete s bandou mladíkov so všelijakými poznámkami nebolo nič moc. Najhoršie bolo to, že nikde už neboli skoro žiadni turisti a o chvíľu sa aj blížil západ slnka. Po krátkej porade sme sa rozhodli „risknúť to“. Našťasie sa väčšina z nich po chvíli odpojila a zostali sme len s dvomi, stále však v strehu. Chceli sme sa aj vrátiť, ale túžba vidieť Petru z výšin pri západe slnka bola silnejšia. Tak sme kráčali ďalej a ďalej a videli západ slnka z výšin, pri ktorom sme popíjali čaj aj so staršími beduínmi - bolo to magické. Zrazu však nastala tma a magický okamih pominul. Dosť sme sa báli, nakoľko sme boli vzdialené aj tri hodiny cesty od nášho hostela. Tak sme chlapcov pekne popohnali a modlili sa, aby nám po ceste nič nespravili. Chlapci však boli gentlemani a nakoniec sme z Petry vyšli ako kráľovné- ja na ťave menom Antonio a kamoška Nika na somárovi, pravdebodobne bez mena. S nápadníkmi sme sa rozlúčili a utekali sa najesť do reštaurácie, kde za super veľkú večeru a colu sme zaplatili každá asi 6 eur. Zmorené po dlhom dni sme šli spať. Ráno sme si práve pochutnávali na výbornych aj keď skromných raňajkách, keď tu zrazu prišiel za nami nemecký chlapec a s panikou nám oznámil, že v Izraely vyppukla vojna. Ostali sme vcelku šokované, ale hneď sme zavolali na slovensku ambasádu v Izraely, kde nám povedali, že situácia síce vážna je a Hamas Izrael ostreľuje, ale že to až tak tragické nie je. Tak sme sa rozhodli nepokračovať v objavovaní krás Petry, (čo však raz URČITE NAPRAVÍM ). a hajde naspäť do Izraela. Majiteľka hostela nám zavolala taxík, zabavila sandwiche na cestu a my sme s ťažkým srdcom odišli. Nakoniec sme dorazili do Eilatu, a keďže autobus k Čiernemu moru nám šiel AŽ o 2,5 hoďky to by som nebola ja, keby si nejdem ešte zašnorchlovať do Červeného mora. Bolo to fajn, ale neviem či to bolo tou časovou tiesňou, no bolo to pre mňa po Egypte a Panenských ostrovoch, to najslabšie šnorchlovanie. Čierne more ma teda absolútne ničím neočarilo, aj keďsom rada, že mám fotku, kde som celá v bahne , ale vrátiť sa tam už nepotrebujem. Ďalšou našou zastávkou bol Jeruzalem. Ubytovanie sme si vybavili cez couchsurfing a bolo to snáď to najlepšie čo sme mohli spraviť. Ubytovať nás mala holka menom... Boli sme dosť nervózne, nakoľko to bola naša prvá couhsurfingová skúsenosť. Po dlhšom hľadaní sme konečne našli danú adresu a keďže naša hostiteľka meškala dúfali sme , že sa objaví. Zrazu za nami prišiel pán, ktorý mal kľúče od jej bytu a prišiel nás pustiť dnu, aby sme nemuseli čakať vonku. Pozerali sme nechápavo, že úplne cudzí človek, ktorý nás nikdy nevidel nás pustí do svojho bytu. Tak sme sa zložili, išli si dať sprchu a medzitým prišla Blabla, z ktorej sa vykľulo veľmi pohodové dievča. Sadli sme si, otvorili fľašu vína a kecali o nás, našich životoch a odlišnostiach Slovenska a Izraela. Blabla bola veľmi otvorená, žiadna konzervatívna židovka a dokonca nám prezradila, že so svojím snúbencom sa asi pred mesiacom dohodli na otvorenom vzťahu a, že akurát prvýkrat spala s iným chlapom. Trošku sme mali ústa dokorán nad jej otvorenosťou, ale asi sa potrebovala vyrozprávať a my sme boli na to ideálne kandidátky :) Na druhý deň sme sa vybrali do Starého mesta, kde sa na jednom mieste zhromažďujú kresťania, židia a moslimovia a bolo to tam veľmi zaujímavé- neobišli sme ani múr nárekov, kde si treba dať pozor na oblečenie, lebo inak Vás k nemu nepustia. Keďže sme mali na Jeruzalem len jeden deň, Staré mesto sme boli nútené prejsť rýchlejšie ako sme chceli a vybrali sme sa aj do centra. Fasinovali nás muži s dlhými bradami, jamkami (židovská pokrývka hlavy) a veľa úplne mladučkých ozbrojených vojakov a vojačiek. Práve sme sa pýtali jednej pani na cestu k neakej pamiatke keď sa zrazu ozvala syréna a všetci začali utekať. V tom momente som absolútne netušila čo sa deje. Pani na nás zakričala a utekali sme za ňou k múru. Zrazu na oblohe niečo buchlo a my sme sa až vtedy dovtípili, že to Hamas ostreľoval Izrael. Trvalo to len krátko, a bolo to veľmi zvláštne, báli sme sa aj nás to fascinovalo. Pár minút po ostreľovaní, sa všetko vrátilo do normálu a v uliciach Jeruzalemu to vyzeralo akoby sa ani nič nestalo. Vrátili sme sa ešte do Starého mesta, keď tu zasa bolo počuť sirénu. Úplne som panikárila, ale jeden pán nás prichýlil do svojho obchodu a ešte nám dal aj colu. Večer sme sa zasa stretli s Bla v meste dali sme si drink, ku ktorému nám dali výborný pražený cícer (zdravšia verzia chipsov), pokecali sme a Bla nás taká pripitá odviezla autom domov, lebo vraj v Izraely sa môže :D Na druhý deň sme skoro ráno vstali, lebo sme sa presúvali do Tel Avivu a bol piatok, čas šabatu, kedy autobudy jazdia len do trinástej. Po príchode do Tel Avivu sme sa vybrali hladať nášho hostiteľa, keďže aj tu sme mali ubytivanie cez couchsurfing. Boli sme o čosi nervóznejšie, lebo sa nám nepodarilo zohnať ubytko u žiadneho dievčaťa, za to nám prišlo asi 50 ponúk od chlapcov. Nakoniec sme sa rozhodli pre dvoch chalanov, ktorí mali perfektné recenzie. Po ceste do bytu našich hostiteľov som sa okamžite do Tel Avivu zamilovala. Krásne, čisté mesto, nádherné parky a pláže. Tel Avivu sa hovorí aj mesto pekných ľudí či mesto gayov. Je dokonalým protipólom Jeruzalemu a vôbec nie je konzervatívne. Aj keď som tieto informácie mala, dosť ma šokoval pohľad na troch bozkávajúcich mužov na ulici počas bieleho dňa. V Tel Avive narozdiel od Jeruzalemu, bolo veľmi málo vojakov a ortodoxných židov. Keď sme prišli do nášho dočasného bydliska, okrem dvoch chalanov Joava a Joava tam bola ďalšia couchsurferka Lyn z Číny. Chalani nám hneď vysvetlili, že oni majú couchsurfing ako hobby a už mali u seba ubytovaných viac ako 100 ľudí. Ukázali nám postele, chladničku, povedali, že si máme hocikedy zobrať čo chceme. Naozaj, tak milých a nápomocných ľudí ako v Izraely som snáď nikde nestretla. Išla som sa osprchovať, keď zrazu sa opäť ozvala tá hnusná siréna. Bola som v pomykove čo v rýchlosti robiť - či zostať, či bežať do úkrytu, ale keďže som bola celá odpeny, povedala som si, že ak mám zomrieť tak zomriem čistá a pokračovala som v sprchovaní. Našťastie som prežila :) Píšem o tom teraz možno trošku ľahkovážne, ale vo chvíľach keď sa ozvala siréna, mi veru nebolo všetko jedno. Ešte aj dnes ak si pustím na youtube zvuk sirény, ktorá sa v Izraely ozývala, keď Hamas začal ostreľovanie, mám zimomriavky a na okamih sa ma zmocní strach. Večer sme sa vybrali do klubu, kde jeden z Joavov robil manažéra. V klube bola super atmosféra, všade boli super nahodení, zabávajúci sa ľudia a za nami prišli Joavovi kamaráti, ktorí sa nám osrpravedlňovali, za súčasnú situáciu v Izraely, vysvetľovali nám, že v mierovom období to v Tel Avive omnoho viac žije (mne sa aj tak zdalo, že to tam žije viac než dosť), hovorili nám ako nás obdivujú, že sme tam v tomto období zavítali. Normálne sme sa tam cítili ako celebrity :D . Čo sa týka alkoholu, ten je ako aj všetky ostatné potraviny veľmi drahý. Pamätám si, že za dve Corony sme zaplatili 15 eur, čo je teda naozaj dosť. Našťastie sme v ten večer s výdavkami nemali veľký problém, keďže nás stále pozýval náš hostiteľ Joav. Na druhý deň sme šli všetci aj s Lynn na pláž, kde sme sa rozprávali o našich krajinách, opaľovali a relaxovali. Dozvedli sme sa, že izraelská mládež ide na vojenčinu hneď po maturite, pričom dievčatá ju majú povinnú 22 mesiacov a chlapci tri roky. Že to nie je žiaden med lízať, pretože aj po dokrútení vojenčiny sú (chlapci) jedenkrát do roka povolaný na mesačný manéver. Po vojenčine si však mladí izraelčania dajú rok pauzy na cestovanie a až potom idú na vysokú školu. Neskôr sme si s kamoškou požičali bicykle za smiešnu sumu a prešli skoro celý Tel Aviv. Večer sme sa s kamoškou boli opäť prejsť do starého mesta – Old Jaffa, keď mi zrazu prišla smska od Joava, že Hammas plánuje ostreľovanie Tel Avivu o 21:00 večer. Hneď sme znervózneli, ale keďže bolo iba 20:30 tak sme si spravili ešte pár fotiek a išli hľadať neaký bar kde sa stkryjeme (neponáhlali sme sa, veď keď Hammas povedal, že ostreľovať začne o 21:00 tak bude určite presný!). Vhodný bar sme našli krátko pred deviatou, objednali sme si vínko a ledva nám ho stihli doniesť, už sa aj ozvala siréna. Tak sme sa všetci pekne nahrnuli dnu, prečkali „buchnutie“ a keď to prešlo, dostali sme shot na účet baru. Takto prečkať ostreľovanie bolo o čosi lepšie. V bare sme sa zoznámili s partičkou mladých ľudí a strávili sme opäť jeden veľmi príjemný večer. Nasledujúci a zároveň posledný celý deň sme si chceli ísť pozrieť Bahajské záhrady, ktoré sa nachádzajú v meste Hajfa, ale nakoniec pre nedostatom času sme sa rozhodli prebádať ešte viac Tel Aviv. Neľutujem to, veď do Izraelu sa ešte určite vrátim, nakoľko mi táto krajina veľmi učarovala. Na letisku nás čakala ešte veľmi prísna kontrola, o to prísnejšia, že sme si odskočili do Jordánska. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a stihli sme (o chlp :D) lietadlo.